Futbalová história v Starej Ľubovni, vtedy v malom mestečku či obci na severnom spiši sa začala odvíjať začiatkom 20 rokov 20. storočia. Futbal do Starej Ľubovne „doniesli“ a začali ho propagovať učitelia vtedajšej Mešťanskej školy a slovenskí a českí vojaci umiestnení v miestnej malej posádke na vtedajšej Nižnej ulici ( súčasná Farbiarska a Garbiarska ul.), ktorí zabezpečovali stráženie štátnych hraníc.

 

Prvým futbalovým ihriskom bol „jarmočný pľac“ na východnej strane potoka Jakubianka (dnešná Jarmočná ulica). Vtedajšie „jarmaky“ sa konali každý mesiac a mali podstatne iný ráz ako tie dnešné. Na tomto trhovisku sa obchodovalo predovšetkým s hospodárskymi zvietatami, ktorých na tomto pľaci počas jarmaku bolo aj vyše tristo. Ak si chceli futbaloví nadšenci zahrať na pľaci futbal, museli si ho najprv po jarmaku vyčistiť od neporiadku, ktorý po sebe zanechali kravy, kone, ošípané, ovce, sliepky a iné hospodárske zvieratá. To však pre nadšencov nebol problém, každý sa chytil roboty a pľac bol skoro vyčistený. Mohlo sa hrať - kopať a behať za koženým čudom s „fizovákom“ (každá lopta vtedy mala gumenú dušu, ktorá bola vložená do koženéího obalu, ktorý sa uzavrel tzv. fizovaním - cez dierky v koži pretiahnutá kožená šnúrka). Nebolo jednoduché odhlavičkovať takúto loptu, ked bola nasiaknutá vodou a „fizovák“ dopadol priamo na hlavu. Vtedy hráč videl aj hviezdičky pred očami. Brány boli drevené buď z obyčajných žrdí, v lepšom prípade z orezaných hranolov. Natreté boli červeno - bielými pruhmi. Siete na branách bol vtedy neznámy pojem.

​

Žijúcim pamätníkom týchto udalostí je 90 ročný pán Borušovič Karol, ktorý už ako 16 ročný hrával s dospelými. Že bol dobrým futbalistom svedčí aj tá skutočnosť, že bol o jeho hráčske kvality záujem aj v iných kluboch. Chodil hrávať pri rôznych príležitostiach ako boli cirkevné „odpusty“, majálesy, hasičské preteky aj za iné kluby do Kežmarku, Popradu, Sabinova, Sp. Starej Vsi, Prešova. Počas vojenčiny hrával za popradský vojenský klub, odkiaľ po vojenčine pre ľubovňanov „doniesol“ dve súpravy dresov s červenými a zelenými vodorovnými pruhmi. Tieto dresy si ľubovniansky „manšaft“ mohol obliecť až po uplynutí „premlčacej doby“, po ktorej sa už popradský klub po týchto dresoch nezháňal.

​

Prvé dresy, ktoré mal ŠK (športový klub) Stará Ľubovňa boli „zošívané“ červeno-biele podľa vzoru Slávie Praha, na čo mali vplyv aj priekopníci ľubovnianskeho futbalu, ktorí pochádzali z Čiech a niektorí aj priamo z Prahy. Medzi nich patrili páni Doubek, npor. Ženožička, Heinrich, Kvéch, Vojtech Nevrlý, Eduard Schich. Priekopníkmi z domácich chlapcov a učiteľov tunajšej Mešťanskej školy to boli Borušovič Karol, Horanský Karol, Dlugolinský Viktor, Dlugolinský Imrich, Krajger Július, Hutník Peter, Demeter Eugen, Madaraši Jozef, Zvolinský Ľudvík, Novákovci Ján a František, Kolodzejovci Štefan a Ján, Hermeľ Emil, Samuel Korbeľ, Vokáľovci Viktor a Anton. Matrikár - kronikár uviedol, že v Starej Ľubovni bol 2.3.1923 založený športový klub, ktorý mal 248 členov, členský príspevok činil 24,- Kč/rok. Prvým predsedom FK bol Dr. Schich. (Záznam z pamätnej knihy obce Stará Ľubovňa, vedená rim. kat. farárom - obecným kronikárom Michalom Hankom, pozn. pisateľa). Na zápasy sa chodilo peši, aj na bicykloch, konských povozoch a v lepšom prípade na nákladnom aute. Hralo sa po okolitých dedinách, ale aj v poľskej Pivničnej, Muszyne či Starom Saczi. Futbalové začiatky podporovali podnikatelia, medzi nimi advokát Dr. Schich, Pavol Ploskuňák - vedúci daňového úradu, pán Morgenbesser Zoltán - majiteľ likérky, občan Starej Ľubovne židovského pôvodu, ktorý sa počas II. svetovej vojny skrýval pred nacistami.

​

Organizované súťaže v medzivojnovom období neexistovali. Futbalové zápasy sa hrávali pri slávnostných cirkevných príležitostiach a spoločenských udalostiach. To nič nemení na fakte, že boli rovnako súťaživé, dynamické, hrávali sa s nadšením, ale aj so zápalom. Aj vtedy chcel každý vyhrať.